Miesto stretnutia ministrov zahraničných vecí NATO 29. – 30. novembra – Bukurešť – bolo miestom, kde pred desiatimi rokmi bývalý americký prezident George W. Bush presvedčil transatlantických partnerov, že Ukrajina a Gruzínsko by sa jedného dňa mali stať členmi ich vojenskej aliancie. Ministri zahraničných vecí včera toto rozhodnutie riadne “potvrdili” a nechali ho tak, píše M K Bhadrakumar pre

Vo svojom vyhlásení o konflikte na Ukrajine však dôrazne uviedli, že NATO “nikdy neuzná” pripojenie štyroch ukrajinských regiónov k Rusku, a zdôraznili odhodlanie aliancie “pokračovať a ďalej zintenzívniť politickú a praktickú podporu” Kyjevu.

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg, ktorý je hovorcom Washingtonu, upozornil, že napriek odvahe Ukrajiny a pokroku v teréne si Rusko zachováva silné vojenské kapacity a veľký počet vojakov a aliancia bude naďalej podporovať Kyjev “tak dlho, ako to bude potrebné… neustúpime”.

Takéto vyhlásenia prezrádzajú absenciu akéhokoľvek nového myslenia, hoci vývoj na mieste ukazuje, že najlepšie plány Washingtonu stroskotávajú. A rastú aj známky nejednotnosti v otázke Ukrajiny medzi európskymi spojencami USA a medzi nimi a Bidenovou administratívou.

Neokonzervatívci v Bidenovom tíme, ktorí sú hybnou silou v Beltwayi, sú stále plní vášne. Záblesk nádeje, ktorý nedávno vyjadrilo umiernené stanovisko v známom vyhlásení 30 demokratických zákonodarcov, bol rázne uhasený.

Aj Moskva vyvodila patričné závery, čo je zrejmé z postoja ruského ministerstva zahraničných vecí, že v prevládajúcej atmosfére neutíchajúceho nepriateľstva zo strany Washingtonu nemá zmysel organizovať bilaterálnu konzultačnú komisiu v rámci rusko–americkej zmluvy New START, ktorá sa mala pôvodne konať v Káhire 29. novembra – 6. decembra.

Od stretnutia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona s prezidentom Bidenom v Bielom dome sa nedalo veľa očakávať. Macron stále dúfa, že bude západným lídrom, ktorý prijme podmienky kapitulácie prezidenta Putina a zapíše sa do dejín, ale v skutočnosti je jeho dôveryhodnosť v Európe a najmä v atlantistických kruhoch, a dokonca aj vo Francúzsku, v troskách.

Prioritou číslo jeden Európy v tejto chvíli, ktorá je zlomovým bodom konfliktu na Ukrajine, by mala byť jej strategická samostatnosť, aby mohla konať vo vlastnom záujme. To si však vyžaduje hlboké zamyslenie sa nad tým, v čom chce byť Európa autonómna, a po druhé, pochopenie, že v hĺbke duše sa strategický záujem nedá redukovať na bezpečnostné záujmy.

V našom novom hobbesovskom svete, svete konkurenčných hospodárskych zón, by malo byť prvým cieľom Európy dosiahnuť strategickú hospodársku autonómiu. Je však tento cieľ ešte dosiahnuteľný, keď jej energetickú bezpečnosť, ktorá bola základom jej prosperity a priemyselnej sily, rozbili neviditeľné ruky v hlbinách Baltského mora?

Nech je to akokoľvek, vývoj udalostí na Ukrajine určite vytvorí novú dynamiku. Viditeľné zrýchlenie ruskej ofenzívy v Bachmute v posledných týždňoch dramaticky skracuje časový horizont dobytia mesta z niekoľkých týždňov dopredu na maximálne niekoľko nasledujúcich dní. Podobné náznaky sa objavujú aj v Maryinke a Ugledare v regióne Donbasu.

Ak je Bachmut pilierom ukrajinskej obrannej línie v Donbase, Marjinka je miestom, odkiaľ ukrajinské sily bombardujú mesto Doneck; a dobytie Ugledaru umožní ruským silám presunúť sa smerom k mestu Záporožie a definitívne odvrátiť akúkoľvek budúcu výzvu k pozemnému mostu na Krym a k prístavom v Azovskom mori.

Spoločným znakom je, že pokračujúce posilňovanie ruských síl nasadených v Donbase po mobilizácii takmer 400 000 vojakov začína prinášať prvé výsledky. Ruské sily sú razom početnejšie ako ukrajinské a ruské opevnenia sa výrazne posilnili.

Pád Bachmutu bude signálom, že bitka o Donbas, ktorá je leitmotívom ruskej špeciálnej vojenskej operácie, vstupuje do svojej záverečnej fázy. Ukrajinská obranná línia v Donbase sa rozpadá. Ruská kontrola Donbasu je v predstaviteľnej budúcnosti na dosah ruky.

Čo sa stane ďalej? Ruským cieľom môže byť vytlačiť ukrajinské sily ďalej od Donbasu a udržať si stepi na východ od Dnepra ako nárazníkovú zónu. Dnepropetrovská oblasť je totiž bohatá aj na nerastné suroviny, obsahuje veľké ložiská železnej rudy, mangánovej rudy, titánovo–zirkónovej rudy, uránu, antracitového uhlia, zemného plynu a ropy a hnedého uhlia a je hlavným centrom ukrajinského oceliarskeho priemyslu, okrem toho je regiónom intenzívneho pestovania obilia, chovu zvierat a mliekarenského priemyslu. Jeho strata bude pre Kyjev ochromujúcou ranou. Z politického hľadiska sa naratív o víťazstve Kyjeva – že Ukrajina vyhráva vojnu a chystá sa obsadiť Krym atď. stáva neudržateľným na dlhší čas.

Medzitým aj Európa bojuje so svojimi démonmi – nedokáže sa zbaviť myšlienky na obmedzenie cien ruskej ropy, ktorá sa určite vráti ako bumerang a ešte viac zhorší energetickú bezpečnosť Európy; potreba stále zvyšovať dovoz skvapalneného zemného plynu z Ruska, ktorý je oveľa lacnejší ako z Ameriky; Európa nie je schopná reagovať na spustenie veľmi dôsledného zákona o znižovaní inflácie v USA alebo migráciu európskeho priemyslu do Ameriky; neschopnosť EÚ posilniť medzinárodnú úlohu eura na absorbovanie časti svetových prebytkov úspor atď.

Preto v tomto rozhodujúcom okamihu, keď čelia hroziacej eskalácii konfliktu na Ukrajine v najbližších týždňoch, majú neokonzervatívci v USA možnosť zintenzívniť dodávky zbraní na Ukrajinu. Neokonzervatívci vždy vyhrávajú bitky o územie v Beltwaji, najmä za vlády slabého prezidenta. Ak republikáni zintenzívnia vyšetrovanie Bidena, jeho závislosť od neokonov sa v nasledujúcom období len zvýši.

Propaganda o zmene režimu v Rusku nezanikne ani pod vplyvom objavujúcej sa drsnej reality vznikajúcej pozemnej situácie na Ukrajine. Cieľom neokonzervatívcov, ako to stručne vyjadril investigatívny historik Eric Zuesse, je “zničiť Rusko tak rýchlo, aby Rusko nebolo schopné v odvete zničiť Ameriku”. Úplná absurdita tejto myšlienky je zrejmá každému okrem neokonzervatívcov. Preto sa teraz chystajú tvrdiť, že kardinálnou chybou, ktorú USA urobili na Ukrajine, bolo to, že v roku 2015 samy nevyslali do tejto krajiny vojenské topánky.